C-621/21 WS proti Intervjuirašt organ na Dăržavna agencija za bežancite pri Ministerskija savet.

1. Článok 10 ods. 1 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany

sa má vykladať v tom zmysle, že:

v závislosti od podmienok prevládajúcich v krajine pôvodu možno príslušnosť k „určitej sociálnej skupine“ ako „dôvod prenasledovania“, ktorý môže viesť k priznaniu postavenia utečenca, vzťahovať tak na ženy z tejto krajiny ako celok, ako aj na menšie skupiny žien, ktoré majú dodatočnú spoločnú charakteristiku.

2. Článok 9 ods. 3 smernice 2011/95

sa má vykladať v tom zmysle, že:

ak žiadateľ tvrdí, že sa obáva prenasledovania vo svojej krajine pôvodu neštátnymi aktérmi, nie je potrebné preukázať spojenie medzi jedným z dôvodov prenasledovania uvedených v článku 10 ods. 1 tejto smernice a činmi prenasledovania, ak možno takéto spojenie preukázať medzi jedným z dôvodov prenasledovania a neexistenciou ochrany proti týmto činom zo strany aktérov ochrany uvedeným v článku 7 ods. 1 tej istej smernice.

3. Článok 15 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2011/95

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pojem „vážne bezprávie“ zahŕňa skutočnú hrozbu, že žiadateľ bude zabitý alebo vystavený násilným činom zo strany člena svojej rodiny alebo komunity z dôvodu predpokladaného porušenia kultúrnych, náboženských alebo tradičných noriem, a preto môže viesť k priznaniu doplnkovej ochrany v zmysle článku 2 písm. g) tejto smernice.