C-608/22, C-609/22 AH a FN proti Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl.

1. Článok 9 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pojem „čin prenasledovania“ sa vzťahuje na zoskupenie diskriminačných opatrení voči ženám, ktoré prijal alebo toleruje „aktér prenasledovania“ podľa článku 6 tejto smernice, spočívajúcich najmä v tom, že sú zbavené akejkoľvek právnej ochrany pred rodovo motivovaným násilím, domácim násilím a núteným manželstvom, sú povinné úplne si zakrývať telo a tvár, obmedzuje sa ich prístup k zdravotnej starostlivosti a sloboda pohybu, zakazuje sa im vykonávať povolanie alebo sa možnosť výkonu povolania obmedzuje, bráni sa im v prístupe k vzdelaniu a vo výkone športu a sú vylúčené z politického života, keďže tieto opatrenia svojím kumulatívnym účinkom predstavujú zásah do ľudskej dôstojnosti, ako je zaručená článkom 1 Charty základných práv Európskej únie.

2. Článok 4 ods. 3 smernice 2011/95

sa má vykladať v tom zmysle, že:

príslušnému vnútroštátnemu orgánu neukladá povinnosť, aby na účely určenia, či vzhľadom na podmienky panujúce v krajine pôvodu určitej ženy v momente posudzovania jej žiadosti o medzinárodnú ochranu diskriminačné opatrenia, ktorým bola alebo mohla byť vystavená v tejto krajine, predstavujú činy prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 tejto smernice, zohľadnil v rámci individuálneho posúdenia tejto žiadosti v zmysle článku 2 písm. h) uvedenej smernice okrem skutočností týkajúcich sa jej pohlavia alebo jej štátnej príslušnosti aj iné skutočnosti, ktoré sú špecifické pre jej osobnú situáciu.