C-586/13 Martin Meat kft proti Gézovi Simonfayovi a Ulrichovi Salburgovi.

1. Kapitola 1 ods. 2 a 13 prílohy X Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia, sa má vykladať v tom zmysle, že Rakúska republika má právo obmedziť pridelenie pracovnej sily na svoje územie v súlade s kapitolou 1 ods. 2 tejto prílohy, hoci sa uvedené pridelenie netýka citlivého odvetvia v zmysle kapitoly 1 ods. 13 uvedenej prílohy.

2. Pri existencii zmluvného vzťahu, ako je zmluvný vzťah v konaní vo veci samej, treba na určenie, či sa tento zmluvný vzťah musí kvalifikovať ako pridelenie pracovnej sily v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/71/ES zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré naznačujú, či premiestnenie pracovníka do hostiteľského členského štátu je alebo nie je samotným predmetom poskytovania služieb, ktorého sa uvedený zmluvný vzťah týka. Indíciami, ktoré naznačujú, že také premiestnenie nie je samotným predmetom tohto poskytovania služieb, sú v zásade najmä skutočnosť, že poskytovateľ služieb znáša dôsledky poskytovania služieb, ktoré nie je v súlade so zmluvou, ako aj okolnosť, že tento poskytovateľ môže voľne určiť počet pracovníkov, ktorý považuje za užitočné vyslať do hostiteľského členského štátu. Naopak okolnosť, že podnik, ktorý je príjemcom tohto poskytovania služieb, kontroluje súlad uvedeného poskytovania s uvedenou zmluvou, alebo že môže dávať pracovníkom poskytovateľa služieb určité všeobecné pokyny, sama osebe neumožňuje prijať záver o existencii pridelenia zamestnancov.