C-573/12 Alands vindkraft AB proti Energimyndigheten.

1. Článok 2 druhý odsek písm. k) a článok 3 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že členskému štátu umožňujú, aby zaviedol systém pomoci, o aký ide vo veci samej, podľa ktorého sa výrobcom zelenej elektrickej energie vydávajú obchodovateľné certifikáty len za zelenú elektrickú energiu vyrobenú na území tohto štátu a podľa ktorého majú dodávatelia a niektorí spotrebitelia elektrickej energie povinnosť každoročne predložiť príslušnému orgánu určitý počet takýchto certifikátov zodpovedajúci určitému podielu na celkovom množstve ich dodávky alebo spotreby elektrickej energie.

2. Článok 34 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje, že obchodovateľné certifikáty sa vydávajú výrobcom zelenej elektrickej energie len za zelenú elektrickú energiu vyrobenú na území tohto štátu, a podľa ktorej majú dodávatelia a niektorí spotrebitelia elektrickej energie povinnosť každoročne predložiť príslušnému orgánu určitý počet takýchto certifikátov zodpovedajúci určitému podielu na celkovom množstve ich dodávky alebo spotreby elektrickej energie, pokiaľ nechcú platiť zvláštny poplatok.

3. Vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či právna úprava dotknutá vo veci samej spĺňa z hľadiska svojej územnej pôsobnosti požiadavky vyplývajúce zo zásady právnej istoty, pričom zohľadní všetky relevantné skutočnosti, medzi ktoré môže patriť aj normatívny rámec práva Únie, v rámci ktorého bola uvedená právna úprava prijatá.