C-569/16, C-570/16 Stadt Wuppertal proti Marii Elisabethe Bauerovej a Volker Willmeroth proti Martine Broßonnovej.

1. Článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ako aj článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veciach samých, podľa ktorej ak sa pracovný pomer skončí v dôsledku úmrtia pracovníka, nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok získanú na základe uvedených ustanovení, ktorú si tento pracovník pred svojou smrťou nevyčerpal, zanikne bez toho, aby mohol vzniknúť nárok na peňažnú náhradu z titulu uvedenej dovolenky, ktorý by dedením prešiel na právnych nástupcov uvedeného pracovníka.

2. V prípade, že nie je možné podať výklad takej vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veciach samých, spôsobom, ktorým sa zabezpečí jej súlad s článkom 7 smernice 2003/88 a článkom 31 ods. 2 Charty základných práv, má vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi právnym nástupcom zosnulého pracovníka a jeho bývalým zamestnávateľom, povinnosť neuplatniť uvedenú vnútroštátnu právnu úpravu a dbať na to, aby tento zamestnávateľ vyplatil uvedenému právnemu nástupcovi peňažnú náhradu z titulu platenej dovolenky za kalendárny rok, na ktorú vznikol nárok na základe uvedených ustanovení a ktorú si uvedený pracovník pred svojou smrťou nevyčerpal. Túto povinnosť má vnútroštátny súd na základe článku 7 smernice 2003/88 a článku 31 ods. 2 Charty základných práv v prípade, že ide o spor medzi takýmto právnym nástupcom a zamestnávateľom v postavení verejného orgánu, a na základe druhého z týchto ustanovení v prípade, že ide o spor medzi právnym nástupcom a zamestnávateľom, ktorý má postavenie jednotlivca.