C-554/13 Z. Zh. proti Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie proti I. O.

1. Článok 7 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, podľa ktorej štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, predstavuje riziko pre verejný poriadok v zmysle tohto ustanovenia, a to z jediného dôvodu, že tento štátny príslušník je podozrivý zo spáchania činu, ktorý sa podľa vnútroštátneho práva potrestá ako trestný čin, alebo bol za takýto čin odsúdený.

2. Článok 7 ods. 4 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu a ktorý je podozrivý zo spáchania činu, ktorý sa podľa vnútroštátneho práva potrestá ako trestný čin, alebo bola za takýto čin odsúdený v trestnom konaní, môžu byť ďalšie skutočnosti, ako sú povaha a závažnosť tohto činu, čas, ktorý uplynul od jeho spáchania, ako aj okolnosť, že tento štátny príslušník bol v čase, keď opúšťal územie tohto členského štátu, zadržaný vnútroštátnymi orgánmi, relevantné v rámci posúdenia toho, či uvedený štátny príslušník predstavuje riziko pre verejný poriadok v zmysle tohto ustanovenia. V rámci tohto posúdenia je prípadne tiež relevantná každá skutočnosť, ktorá sa týka vierohodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu, ktoré sa dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny vytýka.

3. Článok 7 ods. 4 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že využitie možnosti, ktorú toto ustanovenie ponúka, a to neposkytnúť lehotu na dobrovoľný odchod v prípade, že štátny príslušník tretej krajiny predstavuje riziko pre verejný poriadok, si nevyžaduje nové preskúmanie skutočností, ktoré už boli skúmané na účely konštatovania existencie tohto rizika. Akákoľvek právna úprava alebo prax členského štátu v danej oblasti však musí zaručiť, aby sa na individuálnom základe overilo, či je absencia takejto lehoty zlučiteľná so základnými právami tohto štátneho príslušníka.