C-523/07 A.

1. Článok 1 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, sa má vykladať tak, že pojem „občianske veci“ v zmysle tohto ustanovenia sa vzťahuje aj na rozhodnutie, ktorým sa nariaďuje okamžité prevzatie dieťaťa do starostlivosti a jeho umiestnenie mimo vlastnej rodiny, ak bolo toto rozhodnutie prijaté v rámci predpisov verejného práva týkajúcich sa ochrany detí.

2. Pojem „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 treba vykladať tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.

3. Vnútroštátny súd môže na základe článku 20 nariadenia č. 2201/2003 rozhodnúť o prijatí takého ochranného opatrenia, ako je prevzatie dieťaťa do starostlivosti, ak sú splnené tieto podmienky:

4. dané opatrenie musí byť naliehavé,

5. musí byť prijaté vo vzťahu k osobám, ktoré sa nachádzajú v dotknutom v členskom štáte, a

6. musí mať dočasnú povahu.

7. Vykonanie uvedeného opatrenia, ako aj jeho záväzný charakter, sú určené vnútroštátnym právom. Po vykonaní ochranného opatrenia nie je vnútroštátny súd povinný postúpiť vec súdu iného členského štátu, ktorý má právomoc. Pokiaľ si to však vyžaduje ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa, vnútroštátny súd, ktorý vykonal predbežné alebo ochranné opatrenie, musí o tomto opatrení priamo alebo prostredníctvom ústredného orgánu určeného na základe článku 53 nariadenia č. 2201/2003 informovať súd iného členského štátu, ktorý má právomoc.

8. Ak súd členského štátu nemá žiadnu právomoc, musí aj bez návrhu vyhlásiť, že nemá právomoc, pričom nie je povinný postúpiť vec inému súdu. Ak si to však vyžaduje ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa, vnútroštátny súd, ktorý ex offo vyhlásil, že nemá právomoc, musí o tejto skutočnosti priamo alebo prostredníctvom ústredného orgánu určeného na základe článku 53 nariadenia č. 2201/2003 informovať súd iného členského štátu, ktorý má právomoc.