C-519/19 Ryanair DAC proti DelayFix.
Z odôvodnenia
Článok 25 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že na spochybnenie právomoci súdu rozhodovať o žalobe o náhradu škody podanej na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 a smerujúcej proti leteckej spoločnosti, táto letecká spoločnosť nemôže namietať doložku o voľbe právomoci vloženú do zmluvy o preprave uzavretej medzi cestujúcim a touto leteckou spoločnosťou voči spoločnosti na vymáhanie pohľadávok, ktorej cestujúci postúpil svoju pohľadávku, s výnimkou prípadu, že podľa právnej úpravy členského štátu, ktorého súdy sú v tejto doložke určené, táto spoločnosť na vymáhanie pohľadávok vstúpila do všetkých práv a povinností pôvodnej zmluvnej strany, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Takáto doložka, ktorá je vložená bez toho, aby bola individuálne dohodnutá v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom, teda cestujúcim v leteckej doprave, a predajcom alebo dodávateľom, teda uvedenou leteckou spoločnosťou, a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo tejto spoločnosti, sa prípadne musí považovať za nekalú podmienku v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.