C-501/20 M P A v. LC D N M T.

1. Článok 3 ods. 1 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, a článok 3 písm. a) a b) nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti sa majú vykladať v tom zmysle, že na účely určenia obvyklého pobytu v zmysle týchto ustanovení nemôže byť rozhodujúcim faktorom skutočnosť, že dotknutí manželia sú zmluvnými zamestnancami Európskej únie, ktorí sú pridelení k jej delegácii v treťom štáte a údajne majú v tomto treťom štáte diplomatický štatút.

2. Článok 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že väzba založená na štátnej príslušnosti matky a jej bydlisku pred uzavretím manželstva v členskom štáte súdu, ktorý koná o návrhu vo veciach rodičovských práv a povinností, je na účely určenia obvyklého pobytu dieťaťa irelevantná, zatiaľ čo okolnosť, že maloleté deti sa narodili v tomto členskom štáte a majú štátnu príslušnosť tohto členského štátu, nie je postačujúca.

3. V prípade, že žiadny súd členského štátu nemá právomoc rozhodovať o návrhu na zrušenie manželského zväzku na základe článkov 3 až 5 nariadenia č. 2201/2003, článok 7 tohto nariadenia v spojení s jeho článkom 6 sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že odporca vo veci samej je štátnym príslušníkom iného členského štátu, ako je štát konajúceho súdu, bráni uplatneniu ustanovenia o zostatkovej právomoci, ktoré sa nachádza v tomto článku 7, s cieľom založiť právomoc tohto súdu, pričom ale nebráni tomu, aby súdy členského štátu, ktorého štátnym príslušníkom je odporca, mali právomoc prejednať takýto návrh podľa vnútroštátnych pravidiel právomoci tohto posledného uvedeného členského štátu.

V prípade, že žiadny súd členského štátu nemá právomoc rozhodovať o návrhu vo veciach rodičovských práv a povinností podľa článkov 8 až 13 nariadenia č. 2201/2003, článok 14 tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že odporca vo veci samej je štátnym príslušníkom iného členského štátu, ako je členský štát konajúceho súdu, nebráni uplatneniu ustanovenia o zostatkovej právomoci, ktoré sa nachádza v tomto článku 14.

4. Článok 7 nariadenia č. 4/2009 sa má vykladať v tom zmysle, že:

– v prípade, keď sa obvyklý pobyt všetkých účastníkov sporu vo veciach vyživovacej povinnosti nenachádza v členskom štáte, možno vo výnimočných prípadoch konštatovať právomoc založenú naforumnecessitatispodľa článku 7 nariadenia č. 4/2009, ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 3 až 6 tohto nariadenia, ak sa konanie nemôže účinne začať či uskutočniť, alebo je úplne nemožné v treťom štáte, ktorý má so sporom úzku väzbu, a ak má tento spor dostatočnú väzbu s členským štátom konajúceho súdu,

– na to, aby sa vo výnimočných prípadoch dospelo k záveru, že konanie nemožno účinne začať alebo uskutočniť v treťom štáte, je dôležité, aby na základe podrobnej analýzy skutočností uvádzaných v každom jednotlivom prípade bol prístup k spravodlivosti v tomto treťom štáte právne alebo fakticky sťažený, a to najmä uplatňovaním procesných podmienok, ktoré sú diskriminačné alebo v rozpore so základnými zárukami spravodlivého procesu, bez toho, aby účastník konania, ktorý sa odvoláva na uvedený článok 7, musel preukazovať, že neúspešne podal alebo sa pokúsil podať návrh na začatie tohto konania na súdoch toho istého tretieho štátu,

– na účely konštatovania, že spor musí mať dostatočnú väzbu s členským štátom konajúceho súdu, je možné vychádzať zo štátnej príslušnosti jedného z účastníkov konania.