C-501/18 BT proti Balgarska Narodna Banka.

1. Článok 7 ods. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/19/ES z 30. mája 1994 o systémoch ochrany vkladov, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/14/ES z 11. marca 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že právo vkladateľa na náhradu, ktoré stanovuje, sa vzťahuje len na vrátenie nedostupných vkladov tohto vkladateľa prostredníctvom systému ochrany vkladov vo výške stanovenej v článku 7 ods. 1a tejto smernice, zmenenej smernicou 2009/14, v dôsledku konštatovania nedostupnosti vkladov vedených v dotknutej úverovej inštitúcii príslušným vnútroštátnym orgánom podľa článku 1 ods. 3 bodu i) uvedenej smernice, zmenenej smernicou 2009/14, takže článok 7 ods. 6 tejto smernice, zmenenej smernicou 2009/14, nezakladá právo uvedeného vkladateľa na náhradu škody spôsobenej oneskoreným vrátením chránenej výšky všetkých jeho vkladov alebo nedostatočným dohľadom zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov nad úverovou inštitúciou, ktorej vklady sa stali nedostupné.

2. Ustanovenia článku 1 ods. 3 bodu i) v spojení s článkom 7 ods. 6 a článkom 10 ods. 1 smernice 94/19, zmenenej smernicou 2009/14, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave alebo zmluvnej podmienke, podľa ktorých vklad v úverovej inštitúcii, ktorej platby boli pozastavené, sa stane vymáhateľným až po odňatí bankového povolenia tejto inštitúcii príslušným orgánom a pod podmienkou, že vkladateľ výslovne požiadal o vrátenie tohto vkladu. Na základe zásady prednosti práva Únie je každý vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o žalobe o náhradu škody údajne spôsobenej vrátením chránenej výšky takéhoto vkladu po uplynutí lehoty stanovenej v článku 10 ods. 1 tejto smernice, zmenenej smernicou 2009/14, povinný neuplatniť túto vnútroštátnu právnu úpravu alebo túto zmluvnú podmienku, keď rozhoduje o tejto žalobe.

3. Článok 17 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa zriaďuje Európsky orgán dohľadu (Európsky orgán pre bankovníctvo) a ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie č. 716/2009/ES a zrušuje rozhodnutie Komisie 2009/78/ES v spojení s odôvodnením 27 tohto nariadenia, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd musí zohľadniť odporúčanie Európskeho orgánu pre bankovníctvo prijaté na základe tohto ustanovenia na účely vyriešenia sporu, ktorý mu bol predložený, najmä v rámci žaloby smerujúcej k založeniu zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi z dôvodu neuplatnenia alebo nesprávneho, alebo nedostatočného uplatnenia práva Únie, ktoré viedlo k vyšetrovaniu, v rámci ktorého bolo prijaté toto odporúčanie. Jednotlivci poškodení porušením práva Únie konštatovaným takýmto odporúčaním, aj keď nie sú jeho adresátmi, musia mať možnosť odvolávať sa na toto odporúčanie pred vnútroštátnym súdom na účely určenia zodpovednosti dotknutého členského štátu z dôvodu uvedeného porušenia práva Únie.

4. Odporúčanie Európskeho orgánu pre bankovníctvo EBA/REC/2014/02 zo 17. októbra 2014 adresovaného Bălgarska Narodna Banka (Bulharská národná banka) a Fond za garantirane na vlogovete v bankite (Fond ochrany bankových vkladov) o opatreniach potrebných na dodržanie smernice 94/19/ES, je neplatné v rozsahu, v akom považovalo rozhodnutie Bălgarska Narodna Banka (Bulharská národná banka) o nariadení výnimočného dohľadu nad Korporativna Tărgovska Banka AD a o pozastavení plnenia jej záväzkov za konštatovanie nedostupnosti vkladov v zmysle článku 1 ods. 3 bodu i) smernice 94/19, zmenenej smernicou 2009/14.

5. Článok 2 siedma zarážka smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES zo 4. apríla 2001 o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií v spojení s článkom 17 ods. 1 a článkom 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že opatrenie spočívajúce v pozastavení platieb, ktoré vnútroštátna centrálna banka uplatnila voči úverovej inštitúcii ako reorganizačné opatrenie určené na ozdravenie alebo obnovenie finančnej situácie tejto inštitúcie, predstavuje neodôvodnený a neprimeraný zásah do výkonu vlastníckeho práva vkladateľov v uvedenej inštitúcii, ak nerešpektuje podstatu tohto práva a ak vzhľadom na bezprostredné riziko finančnej straty, ktorej by boli vkladatelia vystavení v prípade konkurzu tejto inštitúcie, by iné, menej reštriktívne opatrenia umožnili dosiahnuť rovnaké výsledky, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

6. Právo Únie, najmä zásada zodpovednosti členských štátov za škodu spôsobenú jednotlivcom z dôvodu porušenia práva Únie, ako aj zásady ekvivalencie a efektivity, sa má vykladať v tom zmysle, že:

7. nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje právo jednotlivcov získať náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku porušenia práva Únie, predchádzajúcim zrušením správneho aktu alebo opomenutia správneho orgánu, ktoré spôsobili škodu, pokiaľ toto zrušenie, aj keď sa vyžaduje v prípade podobných žalôb založených na porušení vnútroštátneho práva, nie je v praxi vylúčené alebo veľmi obmedzené,

8. bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje právo jednotlivcov získať náhradu škody, ktorú utrpeli v dôsledku porušenia práva Únie, podmienke založenej na úmyselnom charaktere škody spôsobenej predmetným vnútroštátnym orgánom,

9. nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje právo jednotlivcov získať náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie predložením dôkazu o skutočnej a určitej škode v čase podania žaloby za predpokladu, že táto podmienka nie je na jednej strane menej výhodná ako podmienka uplatniteľná na podobné žaloby založené na porušení vnútroštátneho práva, a na druhej strane nie je upravená tak, aby vzhľadom na osobitosti konkrétnych prípadov prakticky znemožnila alebo nadmerne sťažila výkon takéhoto práva.

10. Zásady ekvivalencie a efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že súdu, ktorý rozhoduje o žalobe o náhradu škody, ktorá formálne vychádza z ustanovenia vnútroštátneho práva týkajúceho sa zodpovednosti štátu za škody vyplývajúce zo správnej činnosti, ale na podporu ktorej sú uvedené žalobné dôvody založené na porušení práva Únie v dôsledku takejto činnosti, neukladajú povinnosť z úradnej moci kvalifikovať túto žalobu ako žalobu založenú na článku 4 ods. 3 ZEÚ, pokiaľ žiadne ustanovenie uplatniteľného vnútroštátneho práva nebráni tomuto súdu preskúmať dôvody založené na porušení práva Únie uplatnené na podporu tejto žaloby.