C-498/20 ZK ako nástupca JM, správca konkurznej podstaty spoločnosti BMA Nederland BV, proti BMA Braunschweigische Maschinenbauanstalt AG.

1. Článok 7 bod 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že súd podľa miesta sídla spoločnosti, ktorej pohľadávky sa stali nevymožiteľnými, pretože „zastrešujúca materská spoločnosť“ tejto spoločnosti porušila svoju povinnosť starostlivosti voči jej veriteľom, má právomoc rozhodovať o kolektívnej žalobe o náhradu škody vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, ktorú správca konkurznej podstaty tejto spoločnosti podal v rámci plnenia svojej zákonnej úlohy speňažiť konkurznú podstatu v prospech, avšak nie v mene všetkých veriteľov.

2. Odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku nie je odlišná, ak sa zohľadní skutočnosť, že vo veci samej nadácia koná s cieľom chrániť kolektívne záujmy veriteľov a že žaloba podaná na tento účel nezohľadňuje individuálne okolnosti veriteľov.

3. Článok 8 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že ak súd, na ktorom sa vedie hlavné konanie, zruší svoje rozhodnutie, ktorým založil svoju právomoc v tomto konaní, stráca zo zákona aj svoju právomoc na prejednanie žalôb podaných treťou osobou.

4. Článok 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodným právom pre povinnosť nahradiť škodu z dôvodu porušenia povinnosti starostlivosti „zastrešujúcej materskej spoločnosti“ spoločnosti, na ktorú bol vyhlásený konkurz, je v zásade právo krajiny, v ktorej má táto spoločnosť sídlo, hoci už existujúca dohoda o financovaní medzi týmito dvoma spoločnosťami, obsahujúca doložku o voľbe súdu, predstavuje okolnosť, ktorá môže odôvodňovať zjavne užšiu väzbu s inou krajinou v zmysle odseku 3 uvedeného článku.