C-497/10 PPU Barbara Mercredi proti Richard Chaffe.

1. Pojem „obvyklý pobyt“ v zmysle článkov 8 a 10 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, sa má vykladať v tom zmysle, že tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel a v prípade, keď ide o situáciu dojčaťa, ktoré býva so svojou matkou iba niekoľko dní v inom členskom štáte, ako je štát jeho obvyklého pobytu, do ktorého bolo premiestnené, treba vziať do úvahy najmä na jednej strane trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území tohto členského štátu a dôvody presťahovania matky do tohto štátu a na druhej strane, najmä z dôvodu veku dieťaťa, geografický a rodinný pôvod matky, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré matka a dieťa udržiavajú v tom istom členskom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, a zohľadnil pritom všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.

2. Za predpokladu, že by uplatnenie vyššie uvedených kritérií viedlo vo veci samej k záveru, že obvyklý pobyt dieťaťa nemožno určiť, určenie príslušného súdu musí byť vykonané na základe kritéria „prítomnosti dieťaťa“ v zmysle článku 13 nariadenia.

3. Rozhodnutia súdu členského štátu zamietajúce podľa Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí návrh na okamžité vrátenie dieťaťa na územie, kde je daná miestna príslušnosť súdu iného členského štátu, a týkajúce sa rodičovských práv a povinností vo vzťahu k tomuto dieťaťu nemajú vplyv na rozhodnutia, ktoré sa majú vydať v tomto inom členskom štáte o návrhoch týkajúcich sa rodičovských práv a povinností, ktoré boli podané skôr a o ktorých sa stále koná.