C-476/17 Pelham GmbH a i. proti Ralf Hütter a Florian Schneider-Esleben.

1. Článok 2 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má so zreteľom na Chartu základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že výrobca zvukových záznamov sa na základe svojho výlučného práva udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie svojho zvukového záznamu môže brániť proti tomu, aby tretia osoba z jeho zvukového záznamu použila hoci len veľmi krátku zvukovú vzorku a začlenila ju do iného zvukového záznamu, pokiaľ nie je táto vzorka do neho začlenená v pozmenenej a sluchom nerozpoznateľnej podobe.

2. Článok 9 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že zvukový záznam, ktorý obsahuje hudobné vzorky prebraté z iného zvukového záznamu, nepredstavuje „rozmnoženinu“ tohto zvukového záznamu v zmysle tohto ustanovenia, pretože nepreberá celý tento zvukový záznam alebo jeho podstatnú časť.

3. Členský štát vo svojom vnútroštátnom práve nemôže stanoviť inú výnimku alebo obmedzenie práva výrobcu zvukových záznamov podľa článku 2 písm. c) smernice 2001/29, než sú tie stanovené v článku 5 tejto smernice.

4. Článok 5 ods. 3 písm. d) smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že na pojem „citácie“ uvedený v tomto ustanovení sa nevzťahuje situácia, keď nemožno identifikovať dielo, ktorého sa týka predmetná citácia.

5. Článok 2 písm. c) smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že predstavuje opatrenie úplnej harmonizácie vecného obsahu práva, ktoré je v ňom uvedené.