C-472/13 Andre Lawrence Shepherd proti Bundesrepublik Deutschland.

1. Ustanovenia článku 9 ods. 2 písm. e) smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany, sa majú vykladať v tom zmysle, že:

2. sa vzťahujú na všetkých príslušníkov ozbrojených síl vrátane logistického alebo podporného personálu,

3. sa vzťahujú na situáciu, v ktorej by vykonávaná vojenská služba sama osebe v určitom konflikte predpokladala spáchanie vojnových zločinov, vrátane situácií, v ktorých by sa žiadateľ o postavenie utečenca zúčastňoval na spáchaní takýchto zločinov len nepriamo, pokiaľ by výkonom svojich funkcií s primeranou pravdepodobnosťou poskytol nevyhnutnú podporu na ich prípravu alebo vykonanie,

4. sa vzťahujú nielen na situácie, v ktorých je preukázané, že vojnové zločiny už boli spáchané alebo že môžu patriť do pôsobnosti Medzinárodného trestného súdu, ale aj na situácie, v ktorých je žiadateľ o postavenie utečenca schopný preukázať, že je vysoko pravdepodobné, že takéto zločiny budú spáchané,

5. posúdenie skutkových okolností, ktoré prináleží výlučne vnútroštátnym orgánom s možnosťou preskúmania súdom a ktoré je potrebné na zhodnotenie situácie predmetnej služby, sa musí zakladať na súhrne indícií spôsobilom s prihliadnutím na všetky predmetné okolnosti, najmä na relevantné skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu v čase rozhodovania o žiadosti, ako aj na individuálne postavenie a osobnú situáciu žiadateľa, preukázať, že zo situácie služby vyplýva pravdepodobnosť uskutočnenia uvádzaných vojnových zločinov,

6. okolnosti, že k vojenskému zásahu došlo na základe mandátu Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov alebo na základe spoločného súhlasu medzinárodného spoločenstva a že štát alebo štáty, ktoré vedú operácie, postihujú vojnové zločiny, treba pri posúdení, ktoré prináleží vnútroštátnym orgánom, zohľadniť, a

7. odmietnutie vykonania vojenskej služby musí predstavovať jediný prostriedok umožňujúci žiadateľovi o postavenie utečenca vyhnúť sa účasti na namietaných vojnových zločinoch, a preto pokiaľ nevyužil postup smerujúci k priznaniu postavenia osoby, ktorá odopiera výkon vojenskej služby pre výhradu vo svedomí, táto okolnosť vylučuje akúkoľvek ochranu na základe článku 9 ods. 2 písm. e) smernice 2004/83 s výnimkou prípadu, že uvedený žiadateľ preukáže, že vo svojej konkrétnej situácii nemá žiadnu možnosť využiť postup takejto povahy.

8. Ustanovenia článku 9 ods. 2 písm. b) a c) smernice 2004/83 sa majú vykladať v tom zmysle, že za takých okolností, aké sú vo veci samej, sa nezdá, že opatrenia, ktorým by bol vystavený príslušník ozbrojených síl z dôvodu, že odmietol vykonávať svoju službu, akými sú uloženie trestu odňatia slobody alebo prepustenie z armády, by mohli byť z hľadiska legitímneho výkonu práva dotknutého štátu udržiavať ozbrojené sily považované za natoľko neúmerné alebo diskriminačné, že by patrili medzi činy prenasledovania, ktoré sú uvedené v týchto ustanoveniach. Vnútroštátnym orgánom však prináleží, aby to preverili.