C-439/19 B v. Latvijas Republikas Saeima.

1. Článok 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na spracúvanie osobných údajov týkajúcich sa pokutových bodov uložených vodičom vozidiel za dopravné priestupky.

2. Ustanovenia nariadenia (EÚ) 2016/679, najmä článok 5 ods. 1, článok 6 ods. 1 písm. e) a článok 10 tohto nariadenia sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá orgánu verejnej moci zodpovednému za register, v ktorom sú zapísané pokutové body uložené vodičom vozidiel za dopravné priestupky, povinnosť sprístupniť tieto údaje verejnosti bez toho, aby osoba, ktorá žiada o prístup, mala povinnosť odôvodniť osobitný záujem na získaní uvedených údajov.

3. Ustanovenia nariadenia (EÚ) 2016/679, najmä článok 5 ods. 1, článok 6 ods. 1 písm. e) a článok 10 tohto nariadenia sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá oprávňuje orgán verejnej moci zodpovedný za register, v ktorom sú zapísané pokutové body uložené vodičom vozidiel za dopravné priestupky, oznámiť tieto údaje hospodárskym subjektom na účely opakovaného použitia.

4. Zásada prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby Ústavný súd členského štátu, na ktorý bol podaný návrh na preskúmanie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá sa vzhľadom na rozhodnutie Súdneho dvora vydané v prejudiciálnom konaní ukáže byť nezlučiteľná s právom Únie, rozhodol pri uplatnení zásady právnej istoty, že právne účinky tejto právnej úpravy budú zachované až do dátumu vyhlásenia rozsudku, ktorým s konečnou platnosťou rozhodne o tejto ústavnej sťažnosti.