1. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že na posúdenie, za okolností, akými sú okolnosti v spore vo veci samej, či licenčná zmluva, ktorej predmetom je poskytnutie know-how, ktoré umožňuje prevádzkovanie internetovej stránky, ktorou sa poskytujú interaktívne audiovizuálne služby, uzatvorená so spoločnosťou usadenou v inom členskom štáte, ako je členský štát, na ktorého území je usadená spoločnosť, ktorá poskytuje túto licenciu, predstavuje zneužitie práva s cieľom získať prospech z nižšej sadzby dane z pridanej hodnoty uplatňovanej na tieto služby v tomto inom členskom štáte, sa skutočnosť, že výlučným vlastníkom a konateľom tejto spoločnosti, ktorá poskytuje licenciu, je osoba, ktorá toto know-how vytvorila, že táto osoba má vplyv alebo kontrolu nad vývojom a využívaním uvedeného know-how a poskytovaním služieb založených na tomto know-how, že za riadenie technických nástrojov, ľudských zdrojov a finančných transakcií, ktoré sú potrebné na poskytovanie uvedených služieb, zodpovedajú subdodávatelia, ako aj dôvody, ktoré mohli viesť spoločnosť, ktorá poskytuje licenciu, poskytnúť dotknuté know-how spoločnosti usadenej v tomto inom členskom štáte, namiesto toho, aby ho využívala sama, samy osebe nezdajú rozhodujúce.
2. Na stanovenie, či táto zmluva predstavuje vyslovene umelú konštrukciu, skrývajúcu skutočnosť, že poskytnutie dotknutých služieb nebolo v skutočnosti vykonané spoločnosťou, ktorá nadobudla licenciu, ale spoločnosťou, ktorá licenciu poskytla, prináleží vnútroštátnemu súdu analyzovať všetky okolnosti sporu vo veci samej a najmä zistiť, či zriadenie sídla ekonomickej činnosti alebo stálej prevádzkarne spoločnosti, ktorá nadobudla licenciu, nebolo skutočné, alebo či táto spoločnosť na účely výkonu dotknutej ekonomickej činnosti nevlastní vhodnú štruktúru z hľadiska priestorov, pracovníkov a zariadení, alebo aj či uvedená spoločnosť nevykonáva túto ekonomickú činnosť vo svojom mene a na svoj účet, na svoju zodpovednosť a vlastné riziko.
3. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade konštatovania zneužitia práva, ktoré viedlo k určeniu miesta poskytovania služieb v členskom štáte inom ako v tom, v ktorom by bolo určené, ak by k tomuto zneužitiu práva nedošlo, skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty bola zaplatená v tomto druhom členskom štáte v súlade s právnou úpravou tohto štátu, netvorí prekážku tomu, aby sa rozhodlo o dorubení tejto dane v členskom štáte miesta, v ktorom toto poskytnutie služby v skutočnosti prebehlo.
4. Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že daňový orgán jedného členského štátu, ktorý preskúmava vznik povinnosti zaplatiť daň z pridanej hodnoty za plnenia, za ktoré už bola táto daň zaplatená v iných členských štátoch, je povinný zaslať žiadosť o informácie daňovým orgánom týchto iných členských štátov, pokiaľ je táto žiadosť vhodná, dokonca nevyhnutná, na určenie, či je povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty v prvom členskom štáte.
5. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby na účely uplatnenia článku 4 ods. 3 ZEÚ, článku 325 ZFEÚ, článku 2, článku 250 ods. 1 a článku 273 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty mohol daňový orgán na účely stanovenia existencie zneužitia práva v oblasti dane z pridanej hodnoty použiť dôkazy zhromaždené v rámci súbežne vedeného a doposiaľ neukončeného konania trestnoprávnej povahy voči zdaniteľnej osobe napríklad prostredníctvom odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a zaistenia elektronickej pošty, pod podmienkou, že získanie takýchto dôkazov v rámci uvedeného konania trestnoprávnej povahy a ich použitie v rámci správneho konania neporušuje práva zaručené právom Únie.
6. Za okolností, akými sú okolnosti v spore vo veci samej, prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý preskúmava zákonnosť rozhodnutia o dorubení dane z pridanej hodnoty založeného na takýchto dôkazoch, overiť podľa článkov 7, 47 a článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie na jednej strane, či odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a zaistenie elektronickej pošty boli investigatívnymi prostriedkami upravenými zákonom a nevyhnutnými pre konanie trestnoprávnej povahy, a na druhej strane, či použitie dôkazov získaných takýmito prostriedkami uvedeným orgánom bolo tiež povolené zákonom a nevyhnutné. Okrem toho mu prináleží overiť, či v súlade so všeobecnou zásadou dodržiavania práva na obhajobu mala zdaniteľná osoba v rámci správneho konania možnosť prístupu k týmto dôkazom a byť v súvislosti s nimi vypočutá. Pokiaľ vnútroštátny súd skonštatuje, že táto zdaniteľná osoba nemala takúto možnosť, alebo že tieto dôkazy boli získané v rámci konania trestnoprávnej povahy alebo použité v správnom konaní v rozpore s článkom 7 Charty základných práv Európskej únie, musí uvedený súd tieto dôkazy vylúčiť a uvedené rozhodnutie zrušiť, ak sa z tohto dôvodu stane nepodložené. Tieto dôkazy treba vylúčiť aj vtedy, ak tento súd nie je oprávnený preskúmať, či boli získané v rámci konania trestnoprávnej povahy v súlade s právom Únie, alebo sa na základe už vykonaného preskúmania trestnoprávnym súdom v rámci kontradiktórneho konania nemôže aspoň uistiť, že boli získané v súlade s týmto právom.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies