C-414/16 Vera Egenberger proti Evangelisches Werk für Diakonie und Entwicklung eV.

1. Článok 4 ods. 2 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, v spojení s jej článkami 9 a 10, ako aj s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že ak cirkev alebo iná organizácia, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, na podporu aktu alebo rozhodnutia, ako je zamietnutie prihlášky na pracovné miesto v tejto cirkvi alebo organizácii, tvrdí, že náboženstvo tvorí podľa povahy dotknutých činností alebo v kontexte, v ktorom sa vykonávajú, základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch tejto cirkvi alebo organizácie, musí takéto tvrdenie v prípade potreby podliehať účinnému súdnemu preskúmaniu, ktoré má zabezpečiť, že v prejednávanej veci sú splnené kritériá stanovené v článku 4 ods. 2 tejto smernice.

2. Článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že základnou, oprávnenou a odôvodnenou požiadavkou povolania, ktorá je v ňom uvedená, sa myslí nevyhnutná požiadavka, ktorá je s ohľadom na duch dotknutej cirkvi alebo organizácie objektívne podmienená povahou alebo podmienkami výkonu predmetnej pracovnej činnosti a nemôže zahŕňať úvahy, ktoré nesúvisia s týmto duchom alebo právom tejto cirkvi alebo organizácie na autonómiu. Táto požiadavka musí byť v súlade so zásadou proporcionality.

3. Vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi dvoma jednotlivcami, je povinný, ak nie je možné, aby vyložil uplatniteľné vnútroštátne právo v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78, zabezpečiť v rámci svojich právomocí súdnu ochranu vyplývajúcu pre jednotlivcov z článkov 21 a 47 Charty základných práv Európskej únie a plný účinok týchto článkov, pričom v prípade potreby upustí od uplatnenia akéhokoľvek odporujúceho vnútroštátneho ustanovenia.