C-397/22 Generalstaatsanwaltschaft Berlin v. LM.
Z odôvodnenia
1. Článok 4a ods. 1 písm. a) bod i) rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že ak je predvolanie na pojednávanie doručené dotknutej osobe tak, že sa odovzdá dospelej osobe, ktorá s ňou býva, dotknutému súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač prináleží predložiť dôkaz o tom, že dotknutej osobe bolo uvedené predvolanie skutočne doručené.
2. Článok 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“, ktorý je uvedený v tomto ustanovení, sa vzťahuje na odvolacie konanie, v ktorom bol vydaný rozsudok potvrdzujúci rozhodnutie, ktoré bolo vydané v prvostupňovom konaní a ktorým sa tak vo veci rozhodlo s konečnou platnosťou. Okolnosť, že toto odvolacie konanie prebehlo tak, že nedošlo k meritórnemu prejednaniu odvolania, nie je v tejto súvislosti relevantná.
3. Článok 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorou sa toto ustanovenie preberá a ktorá vo všeobecnosti vylučuje možnosť vykonávajúceho súdneho orgánu vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu, pokiaľ sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu dotknutého rozhodnutia, je v rozpore s uvedeným ustanovením. Vnútroštátny súd je povinný pri zohľadnení vnútroštátneho práva ako celku a uplatnení výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, vykladať vnútroštátnu právnu úpravu v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel tohto rámcového rozhodnutia.