C-396/07 Mirja Juuri proti Fazer Amica Oy.

1. Článok 4 ods. 2 smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade ukončenia pracovnej zmluvy alebo pracovného pomeru, ku ktorému došlo po splnení podmienok na uplatnenie tohto ustanovenia, a nezávisle od akéhokoľvek porušenia povinností zo strany nadobúdateľa, ktoré mu vyplývajú z uvedenej smernice, neukladá členským štátom povinnosť zamestnancovi zabezpečiť nárok na finančnú náhradu zo strany nadobúdateľa za rovnakých podmienok, aké by mal pri nároku, ktorý by si mohol dotknutý zamestnanec uplatniť, keby zamestnávateľ protiprávne ukončil jeho pracovnú zmluvu alebo pracovný pomer. Napriek tomu je vnútroštátny súd v rámci svojich právomocí povinný zabezpečiť, aby v takýchto prípadoch nadobúdateľ znášal aspoň dôsledky, ktoré uplatniteľná vnútroštátna právna úprava stanovuje na ukončenie pracovnej zmluvy alebo pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, akými sú zaplatenie mzdy a iných dávok, ktoré v súlade s týmto právom zodpovedajú výpovednej lehote, ktorú musí uvedený zamestnávateľ dodržať.

2. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil situáciu v spore vo veci samej vzhľadom na výklad ustanovenia článku 3 ods. 3 smernice 2001/23, podľa ktorého zachovanie pracovných podmienok dohodnutých v kolektívnej zmluve, ktorej platnosť uplynula v deň prevodu podniku, nie je po tomto dátume zaručené.