C-385/17 Torsten Hein proti Albert Holzkamm GmbH & Co.

1. Článok 7 ods. 1 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ako aj článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá na účely výpočtu peňažnej náhrady za dovolenku umožňuje stanoviť prostredníctvom kolektívnej zmluvy zohľadnenie znížení odmeny vyplývajúcich z existencie, počas referenčného obdobia, dní, keď z dôvodu skrátenej pracovnej doby nie je vykonávaná nijaká skutočná práca, čo má za následok, že sa zamestnancovi za dobu minimálnej ročnej dovolenky, ktorá mu patrí podľa tohto článku 7 ods. 1, vyplatí peňažná náhrada za dovolenku nižšia ako obvyklá odmena, ktorá sa mu vypláca počas období práce. Je úlohou vnútroštátneho súdu vyložiť vnútroštátnu právnu úpravu v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia, ako aj účelu smernice 2003/88 tak, aby peňažná náhrada za dovolenku vyplatená pracovníkom z titulu minimálnej dovolenky upravenej týmto článkom 7 ods. 1 nebola nižšia ako priemer obvyklej odmeny prijatej týmito pracovníkmi počas období skutočnej práce.

2. Nie je opodstatnené obmedziť časové účinky tohto rozsudku a právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátne súdy chránili na základe vnútroštátneho práva legitímnu dôveru zamestnávateľov, pokiaľ ide o zachovanie judikatúry najvyšších vnútroštátnych súdov, ktorá potvrdila zákonnosť ustanovení kolektívnej zmluvy v stavebníctve o peňažnej náhrade za dovolenku.