C-384/10 Jan Voogsgeerd proti Navimer SA.

1. Článok 6 ods. 2 dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980, sa musí vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý vo veci rozhoduje, musí najprv preskúmať, či zamestnanec pri plnení zmluvy obvykle vykonáva svoju prácu v rovnakom štáte, ako je štát, v ktorom alebo z ktorého vzhľadom na všetky okolnosti, ktorými sa vyznačuje táto činnosť, zamestnanec plní podstatnú časť svojich povinností voči svojmu zamestnávateľovi.

2. Za predpokladu, že vnútroštátny súd dospeje k záveru, že vzhľadom na článok 6 ods. 2 písm. a) tohto dohovoru nemôže rozhodovať o spore, ktorý mu bol predložený, článok 6 ods. 2 písm. b) tohto dohovoru sa musí vykladať takto:

3. pojem „prevádzkareň zamestnávateľa, ktorá zamestnanca najala“ sa musí chápať v tom zmysle, že odkazuje výlučne na prevádzkareň, ktorá najala zamestnanca, a nie na prevádzkareň, s ktorou má väzbu pri skutočnom výkone svojej práce,

4. právna subjektivita nepredstavuje požiadavku, ktorej musí vyhovovať prevádzkareň zamestnávateľa v zmysle tohto ustanovenia,

5. prevádzkareň iného podniku, ako je ten, ktorý je formálne uvedený ako zamestnávateľ, s ktorým má tento podnik väzby, možno považovať za „prevádzkareň“ v zmysle článku 6 ods. 2 písm. b) tohto dohovoru vtedy, ak objektívne okolnosti umožňujú preukázať existenciu reálnej situácie, ktorá sa odlišuje od situácie vyplývajúcej z ustanovení zmluvy, a to aj vtedy, ak na tento druhý podnik nebola formálne prevedená riadiaca právomoc.