C-380/17 K a B proti Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie.

1. Súdny dvor má na základe článku 267 ZFEÚ právomoc podať výklad článku 12 ods. 1 smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej má vnútroštátny súd rozhodnúť o práve na zlúčenie rodiny osoby s postavením doplnkovej ochrany, ak bolo toto ustanovenie vyhlásené za priamo a bezpodmienečne uplatniteľné na takúto situáciu na základe vnútroštátneho práva.

2. Článok 12 ods. 1 smernice 2003/86 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje zamietnuť žiadosť o zlúčenie rodiny podanú pre rodinného príslušníka utečenca na základe priaznivejších ustanovení nachádzajúcich sa v kapitole V tejto smernice uplatniteľných na utečencov, a to z dôvodu, že táto žiadosť bola podaná viac ako tri mesiace po tom, čo bolo garantovi priznané postavenie utečenca, pričom umožňuje podať novú žiadosť v rámci iného systému, pokiaľ táto právna úprava:

3. stanovuje, že takýto dôvod zamietnutia nemožno uplatniť v situáciách, v ktorých osobitné okolnosti objektívne ospravedlňujú oneskorené podanie prvej žiadosti,

4. stanovuje, že dotknuté osoby sú v plnej miere informované o dôsledkoch rozhodnutia o zamietnutí ich prvej žiadosti a opatreniach, ktoré majú prijať, aby sa účinne dovolávali svojho práva na zlúčenie rodiny, a

5. zaručuje, že na garantov, ktorým bolo priznané postavenie utečenca, sa naďalej uplatňujú priaznivejšie podmienky na výkon ich práva na zlúčenie rodiny, ktoré sa uplatňujú na utečencov a ktoré sú uvedené v článkoch 10 a 11 alebo článku 12 ods. 2 uvedenej smernice.