C-38/17 GT proti HS.

1. Článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 2 a článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia právnej úprave členského štátu, ako ju vykladá najvyšší súd daného členského štátu, podľa ktorej nie je zmluva o úvere vyjadrená v cudzej mene neplatná, ktorá síce stanovuje sumu vyjadrenú v národnej mene zodpovedajúcu žiadosti spotrebiteľa o financovanie, neuvádza však výmenný kurz, ktorý sa uplatní na túto sumu na účely určenia konečnej výšky úveru v cudzej mene, pričom v jednom zo svojich ustanovení upravuje, že tento kurz bude stanovený veriteľom v samostatnom dokumente po uzatvorení zmluvy,

2. ak bolo toto ustanovenie formulované jasne a zrozumiteľne v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 93/13, čo sa týka toho, že spôsob výpočtu celkovej požičanej sumy a platného výmenného kurzu je stanovený transparentným spôsobom tak, aby priemerný spotrebiteľ, bežne informovaný a primerane pozorný a obozretný mohol na základe presných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky zmluvy, medzi ktoré patria najmä celkové náklady na jeho úver, alebo ak sa zdá, že príslušné zmluvné ustanovenie nebolo formulované jasne a zrozumiteľne,

3. ak toto ustanovenie nie je nekalou podmienkou v zmysle článku 3 ods. 1 uvedenej smernice, alebo ak takou podmienkou je, ďalšia existencia zmluvy je možná bez tohto ustanovenia v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13.