C-375/11 Belgacom SA a i. proti Belgickému kráľovstvu.

1. Články 12 a 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (smernica o povolení) sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát uložil mobilným telefónnym operátorom, ktorí sú držiteľmi práv na používanie rádiových frekvencií, jednorazový poplatok, ktorý sa musí zaplatiť za nové nadobudnutie práv na používanie rádiových frekvencií, ako aj za predĺženie platnosti týchto práv a ktorý je nielen doplnkom ročného poplatku za poskytnutie frekvencií s cieľom podporovať optimálne využívanie zdrojov, ale aj doplnkom poplatku na pokrytie správnych nákladov spojených s povolením, za predpokladu, že tieto poplatky majú skutočne za cieľ zabezpečiť optimálne využívanie zdroja, akým sú tieto rádiové frekvencie, a že sú objektívne odôvodnené, transparentné, nediskriminačné a primerané a berúce do úvahy ciele uvedené v článku 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica), pričom overenie tejto skutočnosti prináleží vnútroštátnemu súdu.

2. Za toho istého predpokladu môže stanovenie výšky jednorazového poplatku za práva na používanie rádiových frekvencií odkazom buď na výšku bývalého jednorazového koncesného poplatku vypočítaného na základe počtu frekvencií a mesiacov, ktorých sa práva na používanie frekvencií týkajú, alebo na sumy vyplývajúce z dražieb predstavovať primeranú metódu na určenie hodnoty rádiových frekvencií.

3. Článok 14 ods. 1 smernice 2002/20 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát uložil mobilnému telefónnemu operátorovi poplatok, o aký ide vo veci samej, za predpokladu, že táto zmena je objektívne odôvodnená, vykonaná primeraným spôsobom a že bola vopred oznámená všetkým zainteresovaným stranám, aby mohli vyjadriť svoje názory, pričom overenie tejto skutočnosti s ohľadom na okolnosti, o ktoré ide vo veci samej, prináleží vnútroštátnemu súdu.

4. Článok 14 ods. 2 smernice 2002/20 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát uložil mobilnému telefónnemu operátorovi poplatok, o aký ide vo veci samej.