C-372/20 QY proti Finanzamt Österreich.

1. Článok 11 ods. 3 písm. a) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia sa má vykladať v tom zmysle, že pracovníčka, ktorá je štátnou príslušníčkou členského štátu, v ktorom má ona a jej deti bydlisko, ktorá je zamestnaná na základe pracovnej zmluvy ako rozvojová pracovníčka zamestnávateľom so sídlom v inom členskom štáte, ktorá podlieha povinnému systému sociálneho zabezpečenia tohto iného členského štátu podľa právnych predpisov tohto iného členského štátu, ktorá je vyslaná do tretej krajiny nie bezprostredne po jej prijatí do zamestnania, ale po skončení obdobia prípravy v uvedenom inom členskom štáte, a ktorá sa tam následne vráti na obdobie opätovného začlenenia, sa má považovať za osobu vykonávajúcu činnosť ako zamestnanec v tomto inom členskom štáte v zmysle tohto ustanovenia.

2. Článok 288 druhý odsek ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát prijal vnútroštátnu právnu úpravu, ktorej osobná pôsobnosť je širšia než pôsobnosť nariadenia č. 883/2004, v rozsahu, v akom stanovuje, že štátni príslušníci štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992, sa považujú za štátnych príslušníkov tohto štátu pod podmienkou, že táto právna úprava sa vykladá v súlade s týmto nariadením a že prednosť tohto nariadenia nie je spochybnená.

3. Článok 68 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a článok 60 ods. 2 a 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004 sa majú vykladať v tom zmysle, že vzájomne zaväzujú inštitúciu členského štátu, ktorá je prednostne príslušná, a inštitúciu príslušného členského štátu, ktorá je subsidiárne príslušná, takže žiadateľ o rodinné dávky musí podať len jednu žiadosť na jednu z týchto inštitúcií a tieto dve inštitúcie sa musia zaoberať uvedenou žiadosťou spoločne.

4. Články 45 a 48 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát vo všeobecnosti zrušil rodinné dávky, ktoré dovtedy poskytoval rozvojovým pracovníkom, ktorí priviedli svojich rodinných príslušníkov do tretej krajiny, do ktorej boli vyslaní, za predpokladu, že sa toto zrušenie uplatňuje jednak bez rozdielu tak na príjemcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu, ako aj na príjemcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, a jednak, že uvedené zrušenie vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu s dotknutými rozvojovými pracovníkmi nie podľa toho, či využili svoje právo na voľný pohyb pred alebo po tomto zrušení, ale podľa toho, či ich deti s nimi žijú v členskom štáte alebo v tretej krajine.