C-364/22 J.B. a i. v. Bundesrepublik Deutschland.
Z odôvodnenia
1. Článok 33 ods. 2 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby následná žiadosť o medzinárodnú ochranu bola zamietnutá ako neprípustná bez ohľadu jednak na to, či sa žiadateľ vrátil do svojej krajiny pôvodu po zamietnutí jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu a predtým, ako podal túto následnú žiadosť o medzinárodnú ochranu, a jednak na to, či bol takýto návrat dobrovoľný alebo nútený.
2. Článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby členský štát zamietol následnú žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú, ak sa rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti netýkalo priznania postavenia osoby s doplnkovou ochranou, ale bolo prijaté po preskúmaní existencie dôvodov zakazujúcich vyhostenie a toto preskúmanie je obsahovo porovnateľné s preskúmaním vykonaným na účely priznania tohto postavenia.