C-357/19, C-379/19, C-547/19, C-811/19, C-840/19 Trestné konanie proti QN a i.

1. Rozhodnutie Komisie 2006/928 z 13. decembra 2006, ktorým sa zriaďuje mechanizmus na zaistenie spolupráce a overovania pokroku v Rumunsku na účely osobitných referenčných kritérií v oblastiach reformy súdnictva a boja proti korupcii, je pre Rumunsko v celom rozsahu záväzné dovtedy, kým sa nezruší. Referenčné kritériá uvedené v jeho prílohe majú zaručiť, že tento členský štát bude rešpektovať hodnotu právneho štátu uvedenú v článku 2 ZEÚ, a sú preň záväzné v tom zmysle, že je povinný prijať primerané opatrenia na splnenie týchto kritérií, pričom musí v súlade so zásadou lojálnej spolupráce uvedenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ náležite zohľadniť správy vypracované Európskou komisiou na základe uvedeného rozhodnutia, najmä odporúčania formulované v týchto správach.

2. [Opravené uznesením z 15. marca 2022] Článok 325 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 2 Dohovoru vypracovaného na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev, ktorý bol podpísaný v Bruseli 26. júla 1995, a rozhodnutie 2006/928 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej rozsudky v oblasti korupcie a podvodov s daňou z pridanej hodnoty (DPH), ktoré neboli vyhlásené v prvom stupni senátmi špecializovanými v tejto oblasti alebo v odvolacom konaní senátmi, ktorých všetci členovia boli vybratí žrebovaním, sú poznačené absolútnou neplatnosťou, takže predmetné veci týkajúce sa korupcie a podvodov s DPH sa musia – prípadne po podaní mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatným rozsudkom – opätovne preskúmať v prvom a/alebo druhom stupni, ak uplatnenie takejto vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe môže vytvoriť systematické riziko beztrestnosti skutkov zakladajúcich závažné trestné činy podvodu poškodzujúce finančné záujmy Únie alebo trestné činy korupcie vo všeobecnosti. Povinnosť zabezpečiť, aby takéto trestné činy boli predmetom trestných sankcií, ktoré sú účinné a odrádzajúce, neznamená, že vnútroštátny súd nie je povinný overiť náležité dodržiavanie základných práv zaručených v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, pričom uvedený vnútroštátny súd nemôže uplatniť vnútroštátny štandard základných práv, ktorý by spôsoboval uvedené systematické riziko beztrestnosti.

3. Článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj rozhodnutie 2006/928 sa má vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej rozhodnutia vnútroštátneho ústavného súdu zaväzujú všeobecné súdy, za predpokladu, že vnútroštátne právo zaručuje nezávislosť uvedeného ústavného súdu najmä od zákonodarnej a výkonnej moci, ako si to uvedené ustanovenia vyžadujú. Naopak, tieto ustanovenia Zmluvy EÚ a predmetné rozhodnutie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej akékoľvek nerešpektovanie rozhodnutí vnútroštátneho ústavného súdu zo strany vnútroštátnych sudcov všeobecných súdov môže spôsobiť vznik ich disciplinárnej zodpovednosti.

4. Zásada prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej sú vnútroštátne všeobecné súdy viazané rozhodnutiami vnútroštátneho ústavného súdu, pričom z toho dôvodu a pod hrozbou dopustenia sa disciplinárneho previnenia nemôžu na základe vlastnej právomoci neuplatniť judikatúru vyplývajúcu z týchto rozhodnutí, hoci sa s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora domnievajú, že táto judikatúra je v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, článkom 325 ods. 1 ZFEÚ alebo rozhodnutím 2006/928.