C-356/11, C-357/11 O. a S. proti Maahanmuuttovirasto a Maahanmuuttovirasto proti L.

1. Článok 20 ZFEÚ treba vykladať tak, že nebráni tomu, aby členský štát odmietol štátnemu príslušníkovi tretej krajiny povolenie na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny, hoci tento štátny príslušník chce bývať so svojou manželkou, tiež štátnou príslušníčkou tretej krajiny, ktorá má platné povolenie na pobyt v tomto členskom štáte a ktorá je matkou dieťaťa pochádzajúceho z prvého manželstva, ktoré je občanom Únie, ako aj s dieťaťom pochádzajúcim z ich vlastného zväzku, ktoré je tiež štátnym príslušníkom tretej krajiny, ak takéto odmietnutie nevedie v prípade dotknutého občana Únie k zbaveniu možnosti skutočne vykonávať podstatu práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

2. Také žiadosti o povolenie na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny, o aké ide v konaniach vo veci samej, patria do pôsobnosti smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny. Článok 7 ods. 1 písm. c) tejto smernice treba vykladať tak, že hoci členské štáty môžu požadovať, aby garant preukázal, že má trvalé a pravidelné príjmy, ktoré sú dostatočné na pokrytie vlastných potrieb a potrieb svojich rodinných príslušníkov, táto možnosť sa musí uplatňovať s ohľadom na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty základných práv Európskej únie, ktoré ukladajú členským štátom povinnosť preskúmať žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí a s cieľom uprednostniť rodinný život, ako aj zabrániť tomu, aby bol ohrozený cieľ tejto smernice a jej potrebný účinok. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či pri prijatí rozhodnutí o odmietnutí povolenia na pobyt, o ktoré ide v konaniach vo veci samej, boli tieto požiadavky dodržané.