C-352/23 LF v. Zamestnik-predsedatel na Darzhavna agentsia za bezhantsite.

1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni tomu, aby členský štát priznal právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny z dôvodov, ktoré nijako nesúvisia so všeobecnou štruktúrou a cieľmi tejto smernice, pokiaľ sa toto právo na pobyt jasne odlišuje od medzinárodnej ochrany poskytovanej na základe uvedenej smernice.

2. Článok 14 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

členský štát, ktorý nie je schopný vykonať odsun štátneho príslušníka tretej krajiny v lehotách stanovených v súlade s článkom 8 tejto smernice, musí tomuto štátnemu príslušníkovi poskytnúť písomné potvrdenie o tom, že hoci sa neoprávnene zdržiava na území tohto členského štátu, rozhodnutie o odsune, ktoré sa ho týka, sa dočasne nevykoná.

3. Články 1, 4 a 7 Charty základných práv Európskej únie v spojení so smernicou 2008/115 sa majú vykladať v tom zmysle, že členský štát nie je povinný z naliehavých humanitárnych dôvodov priznať štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa v súčasnosti neoprávnene zdržiava na jeho území, právo na pobyt, a to bez ohľadu na dĺžku pobytu tohto štátneho príslušníka na tomto území. Pokiaľ však nedošlo k jeho odsunu, tento štátny príslušník sa môže dovolávať práv, ktoré mu zaručuje tak Charta základných práv, ako aj článok 14 ods. 1 tejto smernice. Okrem toho, ak má uvedený štátny príslušník aj postavenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu oprávneného zostať na území tohto členského štátu, môže sa tiež dovolávať práv zakotvených v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu.