C-331/16 K. proti Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie a H.F. proti Belgische Staat.

1. Článok 27 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že proti občanovi Európskej únie alebo štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom tohto občana, ktorý žiada o priznanie práva na pobyt na území členského štátu, bolo v minulosti prijaté rozhodnutie o vylúčení z postavenia utečenca podľa článku 1 časti F Ženevského dohovoru z 28. júla 1951 o právnom postavení utečencov, ako bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, ktorý bol uzavretý v New Yorku 31. januára 1967 alebo článku 12 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, neumožňuje príslušným orgánom tohto členského štátu automaticky usudzovať, že jeho samotná prítomnosť na tomto území bez ohľadu na to, či existuje nebezpečenstvo recidívy alebo nie, predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre základný záujem spoločnosti, ktorá môže odôvodniť prijatie opatrení z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti.

2. Konštatovanie existencie takejto hrozby musí byť založené na posúdení osobného správania daného jednotlivca zo strany príslušných orgánov hostiteľského členského štátu, berúc do úvahy zistenia uvedené v rozhodnutí o vylúčení z postavenia utečenca, ako aj dôkazy, na ktorých je založené, najmä povahu a závažnosť trestných činov alebo konaní, ktoré sú mu vytýkané, stupeň jeho osobnej účasti na tejto trestnej činnosti, prípadnú existenciu dôvodov na zbavenie trestnej zodpovednosti, ako aj existenciu, či neexistenciu odsúdenia. Toto celkové posúdenie musí tiež zohľadniť čas, ktorý uplynul od predpokladaného spáchania takýchto trestných činov alebo konaní, ako aj následné správanie uvedeného jednotlivca, najmä pokiaľ ide o otázku, či sa toto správanie u neho naďalej vyznačuje postojom, ktorý ohrozuje základné hodnoty uvedené v článkoch 2 a 3 ZEÚ, spôsobom, ktorý môže narušiť pokoj a fyzickú bezpečnosť obyvateľstva. Samotná skutočnosť, že minulé správanie tohto jednotlivca je súčasťou historického a spoločenského kontextu v jeho krajine pôvodu a nie je pravdepodobné, že sa zopakuje v hostiteľskom členskom štáte, nebráni takémuto konštatovaniu.

3. Príslušné orgány hostiteľského členského štátu musia v súlade so zásadou proporcionality okrem toho vyvážiť na jednej strane ochranu predmetného základného záujmu spoločnosti na jednej strane a záujmy dotknutej osoby, ktoré sa týkajú výkonu jej slobôd pohybu a pobytu občana Únie, ako aj jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života na druhej strane.

4. Článok 28 ods. 1 smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že ak predpokladané opatrenia zahŕňajú vyhostenie dotknutej osoby z hostiteľského členského štátu, tento členský štát musí zohľadniť povahu a závažnosť konania tohto jednotlivca, trvanie a prípadne legálnosť jeho pobytu v tomto členskom štáte, obdobie, ktoré uplynulo od konania, ktoré sa mu vytýka, jeho správanie počas tohto obdobia, stupeň jeho aktuálnej nebezpečnosti pre spoločnosť, ako aj pevnosť sociálnych, kultúrnych a rodinných väzieb s týmto členským štátom.

5. Článok 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní na občana Európskej únie, ktorý nemá právo na trvalý pobyt v hostiteľskom členskom štáte v zmysle článku 16 a článku 28 ods. 2 tejto smernice.