1. Článok 1 ods. 3 a článok 15 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009,
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
vykonávajúci orgán členského štátu nie je povinný odmietnuť vykonanie európskeho zatykača v prípade, že vykonávajúci orgán iného členského štátu predtým odmietol vykonať tento zatykač z dôvodu, že v prípade odovzdania dotknutej osoby by hrozilo porušenie základného práva na spravodlivý proces, zakotveného v článku 47 druhom odseku Charty základných práv Európskej únie. Tento orgán však musí v rámci svojho vlastného preskúmania existencie dôvodu na nevykonanie zatykača zohľadniť dôvody, ktorými je podložené rozhodnutie o odmietnutí prijaté prvým vykonávajúcim orgánom. Tieto ustanovenia nebránia tomu, aby súdny orgán vydávajúci zatykač za rovnakých okolností ponechal európsky zatykač v platnosti, pokiaľ podľa jeho vlastného posúdenia nemožno odmietnuť vykonanie tohto zatykača z dôvodu rizika porušenia základného práva na spravodlivý proces, zakotveného v článku 47 druhom odseku Charty základných práv, a ponechanie tohto zatykača v platnosti je primerané.
2. Článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty základných práv
sa má vykladať v tom zmysle, že:
v situácii, keď osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, tvrdí, že jej odovzdanie do členského štátu vydávajúceho zatykač by viedlo k nerešpektovaniu jej práva na spravodlivý proces, existencia rozhodnutia Komisie pre kontrolu spisov Interpolu (CCF), ktoré odkazuje na postavenie takejto osoby, nemôže sama osebe odôvodniť odmietnutie vykonávajúceho súdneho orgánu vykonať tento zatykač. Naproti tomu tento súdny orgán môže zohľadniť takéto rozhodnutie s cieľom rozhodnúť, či je potrebné odmietnuť vykonanie daného zatykača.
3. Článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že:
súdny orgán vydávajúci európsky zatykač nie je povinný obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania predtým, ako s ohľadom na dôvody, ktoré viedli súdny orgán vykonávajúci tento zatykač k odmietnutiu jeho vykonania, rozhodne, či zruší tento zatykač alebo ho ponechá v platnosti, pokiaľ je proti rozhodnutiu, ktoré bude musieť prijať, prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, pričom v opačnom prípade je v zásade povinný obrátiť sa na Súdny dvor.
4. Článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
súdny orgán vykonávajúci európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu nemôže odmietnuť vykonanie tohto zatykača s odôvodnením, že zápisnicu o zložení prísahy sudcu, ktorý uložil tento trest, nemožno nájsť alebo že iný sudca toho istého senátu zložil prísahu len pri svojom vymenovaní do funkcie prokurátora.
5. Rámcové rozhodnutie 2002/584, zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
súdny orgán, ktorý vydal európsky zatykač, nemá právo zúčastniť sa na konaní o výkone tohto zatykača na vykonávajúcom súdnom orgáne v postavení účastníka konania.
6. Článok 1 ods. 3 a článok 15 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, v spojení s článkom 4 Charty základných práv a so zásadou vzájomnej dôvery
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
pri preskúmaní podmienok pozbavenia osobnej slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač vykonávajúci súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač na základe informácií o podmienkach pozbavenia osobnej slobody v ústavoch na výkon trestu v členskom štáte vydávajúcom zatykač, ktoré získal sám a ku ktorým si nevyžiadal ďalšie informácie od súdneho orgánu vydávajúceho zatykač. Vykonávajúci súdny orgán nemôže uplatniť vyšší štandard v oblasti podmienok pozbavenia osobnej slobody, než aký je zaručený v tomto článku 4.