C-318/13 X.

1. Článok 4 ods. 1 smernice Rady 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takému vnútroštátnemu právnemu predpisu, podľa ktorého sa rozdielna očakávaná dĺžka života v prípade mužov a žien uplatňuje ako poistno-matematické kritérium na účely výpočtu zákonných dávok sociálneho zabezpečenia vyplácaných v dôsledku pracovného úrazu, v prípade, že pri uplatnení tohto kritéria je jednorazová dávka odškodnenia, ktorá sa má vyplatiť mužovi, nižšia ako odškodnenie, ktoré by dostala žena v rovnakom veku nachádzajúca sa v porovnateľnej situácii.

2. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby posúdil, či sú splnené podmienky na uplatnenie zodpovednosti členského štátu. Pokiaľ ide o otázku, či dotknutá vnútroštátna právna úprava vo veci samej predstavuje „dostatočne závažné“ porušenie práva Únie, je taktiež tento súd povinný vziať do úvahy predovšetkým skutočnosť, že Súdny dvor sa doposiaľ nevyjadril k zákonnosti zohľadnenia faktora založeného na priemernej očakávanej dĺžke života podľa pohlavia pri stanovení dávky vyplácanej na základe zákonného systému sociálneho zabezpečenia, ktorý patrí do pôsobnosti smernice 79/7. Vnútroštátny súd musí tiež prihliadať na možnosť poskytnutú členským štátom normotvorcom Únie, vyjadrenú v článku 5 ods. 2 smernice Rady 2004/113/ES z 13. decembra 2004 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu, ako aj v článku 9 ods. 1 písm. h) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania. Uvedený súd bude okrem toho musieť vziať do úvahy, že Súdny dvor 1. marca 2011 (C-236/09, EU:C:2011:100) rozhodol, že prvé z uvedených ustanovení je neplatné, pretože porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania s mužmi a so ženami.