C-314/14 Sanoma Media Finland Oy – Nelonen Media proti Viestintävirasto.

1. Článok 19 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) sa má vykladať v tom zmysle, že mu neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako je tá dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje, aby sa na rozdelenej obrazovke súčasne v jednej časti zobrazili záverečné titulky televízneho programu a v druhej upútavka na ďalšie programy poskytovateľa na účely oddelenia končiaceho sa programu od televízneho reklamného bloku nasledujúceho po tomto programe, bez toho, aby to bolo nevyhnutne sprevádzané alebo nasledované akustickým či vizuálnym signálom, za podmienky, že tento prostriedok na oddelenie sám osebe spĺňa požiadavky uvedené v prvej vete tohto článku 19 ods. 1, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

2. Článok 23 ods. 2 smernice 2010/13 sa má vykladať v tom zmysle, že znaky odkazujúce na sponzora vysielané v inom než sponzorovanom programe, ako je to vo veci samej, sa majú započítať do maximálnej dĺžky vysielania reklamy v rámci príslušnej hodiny stanovenej v článku 23 ods. 1 tejto smernice.

3. Článok 23 ods. 1 smernice 2010/13 sa má v prípade, že členský štát nevyužil možnosť stanoviť prísnejšie pravidlo, než je pravidlo stanovené v tomto článku, vykladať v tom zmysle, že nielen nebráni tomu, aby sa „čierne sekundy“ vložené medzi rozličné spoty televízneho reklamného bloku alebo medzi tento blok a nasledujúci televízny program, započítali do maximálnej dĺžky vysielania televíznej reklamy v rámci príslušnej hodiny, ktorú tento článok stanovuje vo výške 20 %, ale dokonca nariaďuje takéto započítanie.