C-314/13 Užsienio reikalu ministerija a Finansiniu nusikaltimu tyrimo tarnyba proti Vladimirovi Peftievovi a i.

1. Článok 3 ods. 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 765/2006 z 18. mája 2006 o reštriktívnych opatreniach voči Bielorusku, zmeneného a doplneného vykonávacím nariadení Rady (EÚ) č. 84/2011 z 31. januára 2011 (Ú. v. EÚ L 28, s. 17) a nariadením Rady (EÚ) č. 588/2011 z 20. júna 2011, sa má vykladať v tom zmysle, že pri rozhodovaní o žiadosti o výnimku podanej v súlade s týmto ustanovením na účely podania žaloby, ktorej predmetom je spochybniť zákonnosť reštriktívnych opatrení uložených Európskou úniou, nemá príslušný vnútroštátny orgán neobmedzenú voľnú úvahu, ale pri výkone svojich právomocí musí rešpektovať práva upravené v článku 47 druhom odseku druhej vete Charty základných práv Európskej únie, ako aj zásadnú povahu zastúpenia advokátom pri podaní takejto žaloby na Všeobecný súd Európskej únie.

2. Príslušný vnútroštátny orgán má právo overiť, či sú finančné prostriedky, o ktorých uvoľnenie sa žiada, určené výlučne na platbu primeraných honorárov za odborné výkony a náhradu výdavkov, ktoré vznikli v súvislosti s poskytnutím právnych služieb. Tento orgán môže tiež stanoviť podmienky, ktoré považuje za primerané najmä na zabezpečenie toho, aby cieľ uložených sankcií nebol zmarený a aby udelená výnimka nebola zneužitá.

3. Článok 3 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 765/2006, zmeneného a doplneného vykonávacím nariadením č. 84/2011 a nariadením č. 588/2011, sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, ako je tá vo veci samej, v ktorej zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov vyplýva z uvedeného nariadenia, sa musí udelenie výnimky zo zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov na účely úhrady právnych služieb posudzovať v súlade s týmto ustanovením, ktoré sa nezmieňuje o pôvode finančných prostriedkov a ich prípadnom nezákonnom nadobudnutí.