C-292/10 G proti Corneliusovi de Visserovi.

1. Za okolností, ako sú okolnosti vo veci samej, sa má článok 4 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach vykladať v tom zmysle, že nebráni uplatňovaniu článku 5 bodu 3 rovnakého nariadenia na žalobu o náhradu škody spôsobenej prevádzkovaním internetovej stránky, podanú proti žalovanému, ktorý je pravdepodobne občanom Únie, ale miesto jeho pobytu je neznáme, ak vnútroštátny súd nedisponuje indíciami, ktoré mu umožňujú dospieť k záveru, že takýto žalovaný má skutočné bydlisko mimo územia Únie.

2. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vydaniu rozsudku pre zmeškanie proti žalovanému, ktorého miesto pobytu nebolo možné zistiť a ktorému bola písomnosť, ktorou sa začína konanie, doručená vyhláškou v súlade s vnútroštátnym právom, pod podmienkou, že vnútroštátny súd sa najprv uistil, že prebehli všetky prieskumy, ktoré ukladajú zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt tohto žalovaného.

3. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni osvedčeniu rozsudku pre zmeškanie, ktorý bol vydaný proti žalovanému, ktorého adresa nie je známa, ako európskeho exekučného titulu v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky.

4. Článok 3 ods. 1 a 2 smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode („smernica o elektronickom obchode“) sa neuplatňuje v situácii, ak nie je známe miesto usadenia poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti, keďže uplatňovanie tohto článku je podmienené identifikovaním členského štátu, na ktorého území je príslušný poskytovateľ skutočne usadený.