C-29/19 ZP proti Bundesagentur für Arbeit.
Z odôvodnenia
1. Článok 62 ods. 1 a 2 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnym predpisom členského štátu, ktoré síce stanovujú, že výpočet dávok v nezamestnanosti vychádza z výšky predchádzajúceho platu, ale v prípade, že doba, počas ktorej daná osoba poberala plat v súvislosti s poslednou činnosťou ako zamestnanec podľa týchto právnych predpisov, nedosahuje dĺžku referenčnej doby, ktorú uvedené právne predpisy stanovujú na účely určenia platu používaného ako základ na výpočet dávok v nezamestnanosti, neumožňujú zohľadniť plat, ktorý mala daná osoba v súvislosti s touto činnosťou.
2. Článok 62 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnym predpisom členského štátu, ktoré síce stanovujú, že výpočet dávok v nezamestnanosti vychádza z výšky predchádzajúceho platu, ale v prípade, ak plat danej osoby v súvislosti s jej poslednou činnosťou ako zamestnanec podľa týchto právnych predpisov bol stanovený a vyplatený až po dátume ukončenia jej pracovnoprávneho vzťahu, neumožňujú zohľadniť plat poberaný danou osobou za túto činnosť.