C-287/19 DenizBank AG proti Verein für Konsumenteninformation.

1. Článok 52 bod 6 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2366 z 25. novembra 2015 o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia smernice 2002/65/ES, 2009/110/ES a 2013/36/EÚ a nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 a ktorou sa zrušuje smernica 2007/64/ES v spojení s jej článkom 54 ods. 1, sa má vykladať v tom zmysle, že upravuje informácie a podmienky, ktoré má poskytnúť poskytovateľ platobných služieb, ktorý sa chce s používateľom jeho služieb dohodnúť na domnienke prijatia zmeny rámcovej zmluvy, ktorú uzavreli v súlade s podmienkami stanovenými v týchto ustanoveniach, ale nestanovuje obmedzenia, pokiaľ ide o povahu používateľa alebo typ zmluvných podmienok, ktoré môžu byť predmetom takejto dohody, avšak bez toho, aby tým v prípade, že používateľ má postavenie spotrebiteľa, bola dotknutá možnosť preskúmania nekalej povahy týchto podmienok s ohľadom na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

2. Článok 4 bod 14 smernice 2015/2366 sa má vykladať v tom zmysle, že funkcia komunikácie na blízku vzdialenosť (Near Field Communication

3. Článok 63 ods. 1 písm. b) smernice 2015/2366 sa má vykladať v tom zmysle, že bezkontaktná platba sumy nízkej hodnoty prostredníctvom funkcie komunikácie na blízku vzdialenosť (Near Field Communication

4. Článok 63 ods. 1 písm. a) smernice 2015/2366 sa má vykladať v tom zmysle, že poskytovateľ platobných služieb, ktorý chce využiť výnimku stanovenú v tomto ustanovení, sa nemôže obmedziť na tvrdenie, že nie je možné zablokovať dotknutý platobný nástroj alebo zabrániť jeho ďalšiemu používaniu, hoci vzhľadom na objektívny stav dostupných technických poznatkov nemožno takúto nemožnosť preukázať.