C-277/11 M. proti Minister for Justice, Equality and Law Reform a i.

1. Požiadavku spolupráce dotknutého členského štátu so žiadateľom o azyl, ktorá je uvedená v článku 4 ods. 1 druhej vete smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany, nemožno vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak cudzinec žiada o priznanie postavenia doplnkovej ochrany po tom, ako mu bolo zamietnuté priznanie postavenia utečenca, a ak má zodpovedný vnútroštátny orgán v úmysle zamietnuť aj túto druhú žiadosť, má tento orgán v tejto súvislosti pred prijatím svojho rozhodnutia povinnosť informovať dotknutú osobu o navrhovanom zamietavom rozhodnutí o jeho žiadosti a oboznámiť ju s tvrdeniami, na ktorých zamýšľa založiť takéto zamietnutie, aby sa žiadateľ mohol v tejto súvislosti vyjadriť.

2. Ak však ide o taký systém, aký zaviedla vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, ktorý charakterizuje existencia dvoch odlišných na seba nadväzujúcich konaní, ktorých cieľom je preskúmať jednak žiadosť o získanie postavenia utečenca a jednak žiadosť o doplnkovú ochranu, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v rámci každého z týchto konaní dohliadal na rešpektovanie základných práv žiadateľa a predovšetkým práva byť vypočutý v tom zmysle, že žiadateľovi sa musí umožniť účinne oznámiť svoje pripomienky pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia, ktorým sa mu neprizná požadovaná ochrana. V takomto systéme okolnosť, že dotknutá osoba už bola riadne vypočutá počas preskúmania jej žiadosti o priznanie postavenia utečenca, neznamená, že od tejto formálnej požiadavky možno upustiť v rámci konania týkajúceho sa žiadosti o doplnkovú ochranu.