C-277/10 Martin Luksan proti Petrusovi van der Letovi.

1. Ustanovenia článkov 1 a 2 smernice Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii na jednej strane a článkov 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti v spojení s článkami 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva a článkom 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/116/ES z 12. decembra 2006 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv na druhej strane sa majú vykladať v tom zmysle, že práva na použitie filmového diela, o aké ide vo veci samej (právo na rozmnožovanie, právo na satelitné vysielanie a akékoľvek iné práva na verejné rozširovanie formou sprístupňovania), patria zo zákona, priamo a pôvodne hlavnému režisérovi. Tieto ustanovenia sa preto musia vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá uvedené práva priznáva zo zákona a výlučne výrobcovi daného diela.

2. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom ponecháva možnosť stanoviť domnienku prevodu práv na použitie filmového diela, o aké ide vo veci samej (právo na rozmnožovanie, právo na satelitné vysielanie a akékoľvek iné práva na verejné rozširovanie formou sprístupňovania), na výrobcu filmového diela, pokiaľ táto domnienka nemá nevyvrátiteľný charakter, ktorý vylučuje možnosť hlavného režiséra dohodnúť sa inak.

3. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že hlavnému režisérovi filmového diela ako autorovi tohto diela prislúcha zo zákona, priamo a pôvodne nárok na primeranú kompenzáciu v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 na základe takzvanej výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie.

4. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neponecháva možnosť stanoviť domnienku prevodu nárokov na odmenu, ktoré patria hlavnému režisérovi filmového diela, či už by bola táto domnienka vyjadrená nevyvrátiteľným spôsobom alebo by sa od nej bolo možné odchýliť.