C-273/20, C-355/20 Bundesrepublik Deutschland v. SW a i.

1. Článok 16 ods. 1 písm. a) smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade zlúčenia rodičov s maloletým utečencom bez sprievodu v zmysle článku 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice v spojení s jej článkom 2 písm. f) pretrvávanie maloletosti v čase rozhodnutia o žiadosti rodičov garanta o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny nepredstavuje „podmienku“ v zmysle tohto článku 16 ods. 1 písm. a), ktorej nesplnenie by umožňovalo členským štátom takúto žiadosť zamietnuť. Tieto ustanovenia vykladané vo svetle článku 13 ods. 2 uvedenej smernice sa navyše majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v takom prípade zaniká právo dotknutých rodičov na pobyt hneď, ako dieťa dovŕši plnoletosť.

2. Článok 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že na konštatovanie existencie skutočného rodinného vzťahu v zmysle tohto ustanovenia v prípade, keď ide o zlúčenie rodiča s maloletým dieťaťom, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, nepostačuje samotný prvostupňový príbuzenský vzťah v priamej vzostupnej línii, pokiaľ toto dieťa dovŕšilo plnoletosť ešte pred prijatím rozhodnutia o žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny, podanej týmto rodičom. Na to, aby tento rodič spĺňal podmienky na zlúčenie rodiny však nie je potrebné, aby dieťa, ktoré je garantom, a dotknutý rodič žili v spoločnej domácnosti alebo pod jednou strechou. Príležitostné návštevy, pokiaľ sú možné, a pravidelné kontakty akejkoľvek povahy môžu postačovať na konštatovanie, že tieto osoby obnovujú osobné a citové väzby, ako aj na preukázanie existencie skutočného rodinného vzťahu. Okrem toho nemožno vyžadovať ani to, aby si dieťa, ktoré je garantom, a dotknutý rodič poskytovali vzájomnú finančnú podporu.