C-271/17 PPU Sławomir Andrzej Zdziaszek.

1. Pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať tak, že sa nevzťahuje iba na stupeň konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie o odvolaní, ktorým sa na základe opätovného meritórneho preskúmania veci s konečnou platnosťou rozhodlo o vine dotknutej osoby, ale aj na nasledujúce konanie, ako je konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku ukladajúceho súhrnný trest dotknutý vo veci samej a na základe ktorého sa prijalo rozhodnutie, ktorým bola s konečnou platnosťou zmenená výška pôvodne uloženého trestu, pokiaľ mal orgán, ktorý prijal posledné uvedené rozhodnutie, v tejto súvislosti určitú mieru voľnej úvahy.

2. Rámcové rozhodnutie 2002/584 zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré je relevantné, alebo konaniach, ktoré sú relevantné na uplatnenie článku 4a ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia v znení zmien, a pokiaľ v informáciách obsiahnutých vo formulári jednotného vzoru európskeho zatykača nachádzajúcom sa v prílohe uvedeného rámcového rozhodnutia, ani v informáciách získaných na základe článku 15 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia v znení zmien nie sú uvedené dostatočné údaje na preukázanie existencie jednej zo situácií uvedených v článku 4a ods. 1 písm. a) až d) rámcového rozhodnutia 2002/584 v znení zmien, má vykonávajúci súdny orgán možnosť odmietnuť vykonanie európskeho zatykača.