C-263/11 Ainars Redlihs proti Valsts ienemumu dienests.

1. Článok 9 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2006/138/ES z 19. decembra 2006, treba vykladať v tom zmysle, že dodávky dreva, ktoré uskutočnila fyzická osoba s cieľom zmierniť následky prípadu vyššej moci, patria do rámca využívania hmotného majetku, ktoré treba posúdiť ako „ekonomickú činnosť“ v zmysle tohto ustanovenia, pretože uvedené dodávky sa vykonávajú na účely získania stáleho príjmu. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky údaje vo veci samej a určil, či sa využívanie hmotného majetku, akým je les, vykonáva na účely získania stáleho príjmu.

2. Právo Únie treba vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, že ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré umožňuje uložiť pokutu stanovenú vo výške bežnej sadzby dane z pridanej hodnoty uplatniteľnej podľa hodnoty majetkov, ktoré boli predmetom uskutočnených dodávok, jednotlivcovi, ktorý si nesplnil povinnosť zapísať sa do registra platcov dane z pridanej hodnoty a ktorý nebol osobou povinnou zaplatiť túto daň, je v rozpore so zásadou proporcionality. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal, či výška sankcie nepresahuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov, ktorými je zabezpečiť riadne vybratie dane a zabrániť podvodom, s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci, predovšetkým na konkrétnu sumu, ktorá bola uložená, a prípadnú existenciu podvodu alebo obchádzanie uplatniteľnej právnej úpravy zdaniteľnou osobou, ktorá sa za porušenie registračnej povinnosti trestá.