C-262/21 PPU A v. B.
Z odôvodnenia
Článok 2 bod 11 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, sa má vykladať v tom zmysle, že situácia, v ktorej je jeden z rodičov vedený k tomu, aby bez súhlasu druhého rodiča vzal svoje dieťa zo štátu jeho obvyklého pobytu do iného členského štátu na účely výkonu rozhodnutia o odovzdaní prijatého prvým členským štátom na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, a následne sa zdržiavajú v druhom členskom štáte po tom, čo bolo toto rozhodnutie o odovzdaní zrušené, avšak orgány prvého členského štátu nerozhodli o prijatí odovzdaných osôb späť alebo o udelení pobytu týmto osobám, nemôže predstavovať neoprávnené premiestnenie alebo neoprávnené zadržiavanie v zmysle tohto ustanovenia.