C-250/14 Air France-KLM a Hop!-Brit Air SAS proti Ministere des Finances et des Comptes publics.

1. Článok 2 ods. 1 a článok 10 ods. 2 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 1999/59/ES zo 17. júna 1999 a potom smernicou Rady 2001/115/ES z 20. decembra 2001, sa má vykladať v tom zmysle, že vystavenie leteniek leteckými spoločnosťami podlieha dani z pridanej hodnoty, ak cestujúci nevyužili vystavené letenky a nemôžu dosiahnuť vrátenie ich ceny.

2. Článok 2 bod 1 a článok 10 ods. 2 prvý a druhý pododsek šiestej smernice Rady 77/388, zmenenej a doplnenej smernicou 1999/59 a potom smernicou 2001/115, sa má vykladať v tom zmysle, že povinnosť odviesť daň z pridanej hodnoty, ktorá bola zaplatená pri kúpe letenky cestujúcim, ktorý ju nevyužil, vzniká v okamihu prijatia platby za cenu letenky, či už samotnou leteckou spoločnosťou, treťou osobou konajúcou v jej mene a na jej účet alebo treťou osobou konajúcou vo vlastnom mene, avšak na účet leteckej spoločnosti.

3. Článok 2 bod 1 a článok 10 ods. 2 šiestej smernice Rady 77/388, zmenenej a doplnenej smernicou 1999/59 a potom smernicou 2001/115, sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, že tretia osoba predáva letenky leteckej spoločnosti na jej účet v rámci zmluvy o franchisingu a uhrádza jej za vystavené a prepadnuté letenky paušálnu sumu vypočítanú ako percentuálny podiel ročného obratu dosiahnutého na zodpovedajúcich leteckých linkách, je táto suma zdaniteľná ako protiplnenie za uvedené letenky.