C-249/13 Khaled Boudjlida proti Préfet des Pyrénées-Atlantiques.

1. Právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a najmä jej článku 6, sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny zahŕňa právo vyjadriť pred prijatím rozhodnutia o návrate, ktoré sa ho týka, svoj názor na oprávnenosť svojho pobytu a prípadné uplatnenie článku 5 a článku 6 ods. 2 až 5 uvedenej smernice, ako aj na podrobnosti týkajúce sa jeho návratu.

2. Naproti tomu právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115, a najmä jej článku 6, sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá príslušnému vnútroštátnemu orgánu povinnosť upozorniť tohto štátneho príslušníka pred výsluchom konajúcim sa v súvislosti s prijatím rozhodnutia o návrate, že zamýšľa prijať voči nemu toto rozhodnutie, ani oznámiť mu dôkazy, z ktorých zamýšľa vychádzať pri tomto rozhodnutí, ani poskytnúť mu lehotu na rozmyslenie predtým, ako dostane jeho pripomienky, keďže uvedený štátny príslušník má možnosť účelne a efektívne uviesť svoj názor na otázku neoprávnenosti svojho pobytu a dôvody, ktoré môžu podľa vnútroštátneho práva opodstatniť neprijatie rozhodnutia o návrate zo strany uvedeného orgánu.

3. Právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115, a najmä jej článku 6, sa má vykladať v tom zmysle, že neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny môže pred prijatím rozhodnutia príslušného vnútroštátneho správneho orgánu o návrate, ktoré sa ho týka, žiadať prítomnosť právneho zástupcu, aby využil jeho pomoc pri výsluchu pred týmto orgánom, a to pod podmienkou, že výkon tohto práva sa nedotkne riadneho priebehu konania o návrate a neohrozí účinné uplatňovanie smernice 2008/115.

4. Právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115, a najmä jej článku 6, sa však má vykladať v tom zmysle, že neukladá členským štátom povinnosť znášať trovy tejto pomoci v rámci bezplatnej právnej pomoci.