C-24/16, C-25/16 Nintendo Co. Ltd proti BigBen Interactive GmbH a BigBen Interactive SA.

1. Nariadenie Rady (ES) č. 6/2002 z 12. decembra 2001 o dizajnoch spoločenstva v spojení s článkom 6 bodom 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že za okolností ako vo veciach samých, keď sa medzinárodná právomoc súdu pre dizajn Spoločenstva, na ktorý bola podaná žaloba pre porušenie, zakladá v súvislosti s prvým žalovaným na článku 82 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 a v súvislosti s druhým žalovaným so sídlom v inom členskom štáte na tomto článku 6 bode 1 v spojení s článkom 79 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, s odôvodnením, že druhý žalovaný vyrába a dodáva pre prvého výrobky, ktoré tento uvádza na trh, uvedený súd môže na návrh žalobkyne vydať príkazy v súvislosti s druhým žalovaným, ktoré sa týkajú opatrení spadajúcich do článku 89 ods. 1 a článku 88 ods. 2 nariadenia č. 6/2002 a ktoré zároveň pokrývajú také konania tohto druhého žalovaného, ktoré sa netýkajú vyššie uvedeného dodávateľského reťazca, pričom uvedené príkazy sa uplatňujú na celé územie Európskej únie.

2. Článok 20 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 6/2002 sa má vykladať v tom zmysle, že tretia osoba, ktorá bez súhlasu majiteľa práv vyplývajúcich z dizajnu Spoločenstva používa aj prostredníctvom svojej internetovej stránky zobrazenia výrobkov zodpovedajúcich takýmto dizajnom pri legálnom predaji výrobkov, ktoré majú byť použité ako príslušenstvo konkrétnych výrobkov majiteľa práv vyplývajúcich z týchto dizajnov, s cieľom vysvetliť alebo ukázať prepojené použitie takto predávaných výrobkov a konkrétnych výrobkov majiteľa uvedených práv, vykonáva činnosť spočívajúcu v reprodukcii na účely „citácie“ v zmysle článku 20 ods. 1 písm. c), pričom takáto reprodukcia je na základe uvedeného ustanovenia dovolená, ak dodržiava kumulatívne podmienky stanovené v tomto ustanovení, čo musí posúdiť vnútroštátny súd.

3. Článok 8 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) sa má vykladať v tom zmysle, že pod pojmom „krajina, na území ktorej došlo k porušeniu“ v zmysle tohto ustanovenia, sa myslí miesto, na ktorom došlo ku skutočnosti vedúcej k vzniku škody. Ak sa rovnakému žalovanému vytýkajú rôzne porušenia, ku ktorým došlo v rôznych členských štátoch, je na účely zistenia skutočnosti vedúcej k vzniku škody potrebné všeobecne posúdiť konanie uvedeného žalovaného s cieľom určiť miesto, kde došlo k pôvodnému porušeniu, z ktorého vytýkané konanie vyplýva, alebo kde hrozilo, že k nemu dôjde, a nie odkazovať na každé jednotlivé vytýkané porušenie.