C-236/20 PG proti Ministero della Giustizia a i.

1. Článok 7 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, doložka 4 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, uzavretá 6. júna 1997, ktorá sa nachádza v prílohe k smernici Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúcej sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC, zmenenej smernicou Rady 98/23/ES zo 7. apríla 1998, ako aj doložka 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999, ktorá sa nachádza v prílohe k smernici Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nestanovuje žiadny nárok zmierovacieho sudcu na 30 dní platenej dovolenky za kalendárny rok, ani na systém sociálnoprávnej ochrany a podpory závislý od pracovného pomeru, aký je stanovený pre riadnych sudcov, ak tento zmierovací sudca spadá pod pojem „pracovník na kratší pracovný čas“ v zmysle rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas a/alebo „pracovník na dobu určitú“ v zmysle rámcovej dohody o práci na dobu určitú, a je v situácii porovnateľnej so situáciou riadneho sudcu.

2. Doložka 5 bod 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999, ktorá sa nachádza v prílohe smernice 1999/70, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej môže byť pracovný pomer na dobu určitú opakovane obnovený najviac trikrát po sebe, vždy na štyri roky, pričom celkové prípustné obdobie jeho platnosti nepresiahne šestnásť rokov, a ktorá nestanovuje možnosť sankcionovať účinným a odstrašujúcim spôsobom zneužívajúce obnovenie pracovného pomeru.