C-216/22 A. A. v. Bundesrepublik Deutschland.
Z odôvodnenia
1. Článok 33 ods. 2 písm. d) a článok 40 ods. 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
každý rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, vrátane rozsudku, ktorý sa obmedzuje na výklad ustanovenia práva Únie, ktoré už bolo účinné v čase prijatia rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti, predstavuje novú skutočnosť, v zmysle týchto ustanovení, bez ohľadu na dátum jeho vydania, ak významne zvyšuje pravdepodobnosť, že žiadateľ spĺňa podmienky požadované na poskytnutie medzinárodnej ochrany.
2. Článok 46 ods. 1 písm. a) bod ii) smernice 2013/32
sa má vykladať v tom zmysle, že:
umožňuje, ale nevyžaduje, aby členské štáty splnomocnili svoje súdy, aby v prípade zrušenia rozhodnutia o zamietnutí následnej žiadosti ako neprípustnej, rozhodli o tejto žiadosti samy bez toho, aby sa vec musela vrátiť na posúdenie rozhodujúcemu orgánu, za predpokladu, že tieto súdy dodržia záruky stanovené v ustanoveniach kapitoly II tejto smernice.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies