C-216/18 PPU LM.
Z odôvodnenia
Článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že ak má vykonávajúci súdny orgán, ktorý má rozhodnúť o odovzdaní osoby, proti ktorej bol vydaný európsky zatykač na účely trestného stíhania, k dispozícii dôkazy, ako sú dôkazy uvedené v odôvodnenom návrhu Európskej komisie prijatom podľa článku 7 ods. 1 ZEÚ, na preukázanie existencie reálneho rizika porušenia základného práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 47 druhým odsekom Charty základných práv Európskej únie z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov, pokiaľ ide o nezávislosť súdnej moci členského štátu, v ktorom bol zatykač vydaný, uvedený orgán musí konkrétnym a presným spôsobom overiť, či vzhľadom na osobnú situáciu tejto osoby, ako aj na povahu protiprávneho konania, z dôvodu ktorého je trestne stíhaná, a skutkové okolnosti, na základe ktorých bol európsky zatykač vydaný, a s prihliadnutím na informácie poskytnuté členským štátom, v ktorom bol zatykač vydaný, podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 v znení zmien, existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že uvedená osoba bude v prípade odovzdania do tohto štátu takému riziku vystavená.