C-213/18 Adriano Guaitoli a i. proti easyJet Airline Co. Ltd.

1. Článok 7 bod 1, článok 67 a článok 71 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ako aj článok 33 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretého v Montreale 28. mája 1999 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2001/539/ES z 5. apríla 2001, sa majú vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, na ktorý bola podaná žaloba na účely vynútenia paušálnych a jednotných práv upravených v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91, ako aj náhrady ďalšej škody spadajúcej do pôsobnosti tohto dohovoru, musí posúdiť svoju právomoc, pokiaľ ide o prvú časť žaloby z hľadiska článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 a pokiaľ ide o jej druhú časť z hľadiska článku 33 uvedeného dohovoru.

2. Článok 33 ods. 1 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretého v Montreale 28. mája 1999, sa má vykladať v tom zmysle, že na účely žalôb o náhradu škody patriacich do pôsobnosti tohto dohovoru upravuje nielen rozdelenie súdnej právomoci medzi zmluvné štáty tohto dohovoru, ale tiež určenie miestnej príslušnosti súdov v rámci každého z týchto štátov.